Máloktorá otázka sa v stavebných sporoch vracia tak spoľahlivo ako táto: musí byť stavba v súlade so slovenskými technickými normami aj vtedy, keď na ne zmluva ani projekt výslovne neodkazujú? Odpoveď „STN sú predsa dobrovoľné“ je rovnako rozšírená, ako je v praxi nepoužiteľná. Kto sa na ňu spoľahne, býva prekvapený – pri kontrolnej prehliadke, pri kolaudácii, a najčastejšie v spore o vady diela.
Tento článok zhŕňa, ako je to so záväznosťou technických noriem v stavebníctve po nadobudnutí účinnosti zákona č. 25/2025 Z. z. o výstavbe (od 1. apríla 2025), a upozorňuje na jednu intertemporálnu medzeru, ktorú nová právna úprava zatiaľ nerieši.
V zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) („SSZ„) sme mali výslovnú úpravu ohľadom technickej normy v týchto ustanoveniach:
- § 43g ods 2 SSZ: „Ak sa na stavebné práce vzťahujú bezpečnostné alebo hygienické predpisy, technické normy, všeobecne zaužívané pracovné postupy a návody výrobcu stavebných výrobkov na spôsob použitia, stavebné práce sa musia vykonať v súlade s nimi.„
- § 57 ods. 5 SSZ: „Oznámenie stavebného úradu nenahrádza rozhodnutia, stanoviská, vyjadrenia, súhlasy alebo iné opatrenia dotknutých orgánov požadované podľa osobitných predpisov. Stavebný úrad na to v oznámení upozorní stavebníka vrátane povinnosti dodržať pri uskutočňovaní a užívaní stavby príslušné slovenské technické normy.„
- § 98 ods. 2 písm. d) SSZ podľa ktorej orgán štátneho stavebného dohľadu je oprávnený zisťovať pri uskutočňovaní stavby, stavebných úprav alebo pri udržiavacích prácach dodržiavajú podmienky stavebného povolenia, všeobecne záväzné právne predpisy a technické normy vzťahujúce sa na stavebné práce a stavebné výrobky.
Dôležitým ustanovením v SSZ bolo aj ustanovenie v § 81 ods. 2: „Ak v priebehu uskutočňovania stavby dôjde k zmene technických predpisov, podľa ktorých bola spracovaná projektová dokumentácia, prihliada na ne stavebný úrad len vtedy, pokiaľ sa ich ustanovenia vzťahujú aj na stavby projektované a uskutočňované pred ich účinnosťou.„
V zákone č. 25/2025 Z.z. („NSZ„) chýba pravidlo, ktoré by riešilo situáciu, keď počas uskutočňovania (zhotovovania) stavby dôjde k zmene technických predpisov, podľa ktorých bola spracovaná projektová dokumentácia — teda že by na ne stavebný úrad prihliadal len vtedy, ak sa ich ustanovenia vzťahujú aj na stavby projektované a uskutočňované pred ich účinnosťou.
Nástupcom § 43g ods. 1 SSZ je § 27 ods. 2 NSZ (Stavebné práce): „Ak sa na určité stavebné práce alebo na spôsob použitia stavebného výrobku vzťahujú bezpečnostné, požiarnobezpečnostné, hygienické alebo technické predpisy, technické špecifikácie, návody výrobcov stavebných výrobkov alebo všeobecne zaužívané pracovné postupy alebo technologické postupy, stavebné práce sa musia uskutočniť v súlade s nimi.“
Všimnite si posun: NSZ už výslovne nehovorí „technické normy“ ako § 43g, ale „technické špecifikácie“ — pričom technická norma je technickou špecifikáciou v zmysle zákona 60/2018, takže vecne je pokrytá; a navyše STN často kodifikujú práve „všeobecne zaužívané pracovné postupy“, takže sa k nim úrad či znalec dostane aj touto cestou to je významný interpretačný posun: zmizlo slovo „normy“, ale nezmizla ich záväznosť.
Východisko ohľadom platnosti STN: dobrovoľnosť
Formálne východisko je jednoduché. Podľa § 3 ods. 10 zákona č. 60/2018 Z. z. o technickej normalizácii je dodržiavanie slovenskej technickej normy alebo technickej normalizačnej informácie dobrovoľné. STN nie je právny predpis; je to technická špecifikácia – kvalifikovaný, odborne konsenzuálny opis toho, ako sa vec robí správne. Rovnaké východisko platilo už podľa predchádzajúceho zákona č. 264/1999 Z. z., ktorý všeobecnú záväznosť technických noriem odstránil.
Ústavnoprávny základ tohto prístupu formuloval plenárny nález Ústavného súdu Českej republiky z 26. 5. 2009, Pl. ÚS 40/08 (č. 241/2009 Sb.), vydaný ešte v podmienkach spoločnej normalizačnej tradície ČSN/STN. Verejný ochranca práv vtedy navrhol zrušiť vyhlášku o technických podmienkach požiarnej ochrany stavieb okrem iného preto, že odkazovala na spoplatnené technické normy. Ústavný súd návrh v celom rozsahu zamietol a sformuloval závery, ktoré sú dodnes citované na oboch stranách rieky Moravy: technické normy nie sú všeobecne záväzné, sú kvalifikovanými odporúčaniami; záväznými sa stávajú sprostredkovane – odkazom v právnom predpise; a ich spoplatnená dostupnosť tomu nebráni, pretože normy sú určené predovšetkým odborníkom.
Dobrovoľnosť je teda len začiatok analýzy, nie jej záver.
Právny poriadok pozná viacero kanálov, ktorými sa „dobrovoľná“ norma stáva pre konkrétnu stavbu a konkrétne strany záväznou. V praxi ich rozlišujem štyri.
Prvý kanál: právny predpis
Najsilnejší kanál je odkaz priamo v právnom predpise. Ak zákon alebo vyhláška ustanoví, že určitá požiadavka sa posudzuje podľa slovenskej technickej normy, súlad s normou prestáva byť otázkou voľby – stáva sa podmienkou splnenia právneho predpisu.
Učebnicovým príkladom je vyhláška č. 532/2002 Z. z.: podľa jej § 18 ods. 2 „byt musí byť preslnený; preslnenie sa posudzuje podľa slovenskej technickej normy“ a podľa § 17 ods. 1 sa návrh denného osvetlenia posudzuje v súlade so slovenskými technickými normami. Projektant, ktorý navrhne bytový dom v rozpore s STN 73 0580, nekoná „len“ v rozpore s dobrovoľnou normou – porušuje vyhlášku. Vyhláška č. 532/2002 Z. z. pritom zostáva v platnosti aj po nadobudnutí účinnosti nového zákona o výstavbe, kým ju nenahradí nová vykonávacia úprava; k novému zákonu už bola vydaná napríklad vyhláška č. 69/2024 Z. z. o územnotechnických požiadavkách na výstavbu.
Do tohto kanála patrí aj vrstva, na ktorú sa často zabúda: územnoplánovacia dokumentácia. Záväzná časť územného plánu sa vyhlasuje všeobecne záväzným nariadením obce, teda právnym predpisom. Ak regulatív prevezme normové kategórie a parametre – typicky kategorizáciu komunikácií či odstupové a kapacitné parametre – normový obsah zaväzuje ako súčasť regulatívu, hoci norma samotná v územnom pláne ani nemusí byť menovaná. Nie je to teda tak, že by „normu zaväzoval územný plán„; zaväzuje regulatív s normovým obsahom.
Druhý kanál: rozhodnutia a záväzné stanoviská
Druhým kanálom sú individuálne správne akty. Podmienky rozhodnutia o stavebnom zámere, záväzné stanoviská dotknutých orgánov a záväzné vyjadrenia dotknutých právnických osôb môžu uložiť dodržanie konkrétnych noriem – a pre adresáta sú záväzné bez ohľadu na to, že norma je inak dobrovoľná. V spore potom nie je podstatné, či STN zaväzovala všeobecne; podstatné je, že jej dodržanie bolo podmienkou povolenia.
Tretí kanál: zmluva a projektová dokumentácia
Tretí kanál je pre zmluvné spory najdôležitejší. Ak zmluva o dielo alebo projektová dokumentácia na normu odkáže, norma sa stáva súčasťou vymedzenia diela – a to celá, vrátane častí, ktoré majú inak len odporúčací charakter. Zhotoviteľ, ktorý sa zaviazal zhotoviť dielo podľa projektu, sa nemôže brániť tým, že normové riešenie v projekte bolo „len odporúčané“.
V obchodnoprávnom režime treba pripomenúť aj § 561 Obchodného zákonníka: projektová dokumentácia odovzdaná objednávateľom má povahu pokynu, prípadne veci odovzdanej na vykonanie diela. Zhotoviteľ, ktorý pri vynaložení odbornej starostlivosti mohol zistiť nevhodnosť projektu – vrátane rozporu s technickou normou, na ktorú projekt odkazuje alebo ktorá kodifikuje správne technické riešenie – a neupozornil naň, zodpovednosti za vady nezbaví ani poukaz na to, že „staval podľa projektu“.
Štvrtý kanál: odborná starostlivosť
Najzáludnejší je štvrtý kanál, pretože funguje aj vtedy, keď na normu neodkazuje vôbec nič. Dielo musí byť zhotovené s odbornou starostlivosťou a musí mať vlastnosti zodpovedajúce účelu zmluvy. Technická norma je pritom najlepším dostupným dôkazom o tom, aké vlastnosti sú obvyklé a aký je uznaný stav techniky – a presne tak s ňou pracujú znalci. Odchýlka od normy, ktorá nemá odborne obhájiteľné alternatívne riešenie, bude v spore spravidla kvalifikovaná ako vada, hoci norma nebola dojednaná.
Korektne však treba dodať, že tento kanál nefunguje mechanicky. Už Najvyšší súd ČR v rozsudku z 19. 2. 2009, sp. zn. 32 Cdo 4867/2007, zdôraznil, že záver o vadnosti či bezvadnosti diela nemožno obmedziť len na súlad alebo nesúlad s technickou normou. Nesúlad s STN teda nie je automaticky vadou – a naopak, ani súlad s STN nezaručuje, že dielo je bez vád, ak nezodpovedá dohodnutému účelu. Norma je meradlo, nie rozsudok.
Čo zmenil zákon č. 25/2025 Z. z.
Starý stavebný zákon č. 50/1976 Zb. obsahoval v § 43g ods. 2 pravidlo, že ak sa na stavebné práce vzťahujú bezpečnostné alebo hygienické predpisy, technické normy, všeobecne zaužívané pracovné postupy a návody výrobcu stavebných výrobkov, stavebné práce sa musia vykonať v súlade s nimi.
Jeho nástupcom je § 27 ods. 2 zákona č. 25/2025 Z. z.: ak sa na stavebné práce alebo na spôsob použitia stavebného výrobku vzťahujú bezpečnostné, požiarnobezpečnostné, hygienické alebo technické predpisy, technické špecifikácie, návody výrobcov stavebných výrobkov alebo všeobecne zaužívané pracovné postupy alebo technologické postupy, stavebné práce sa musia uskutočniť v súlade s nimi.
Vypustenie slov „technické normy“ možno čítať dvojako. Extenzívny výklad povie, že sa nič nezmenilo: STN je pojmovo technickou špecifikáciou (čl. 2 nariadenia (EÚ) č. 1025/2012, na ktoré odkazuje zákon o technickej normalizácii) a spravidla kodifikuje zaužívané postupy, takže sa do § 27 ods. 2 vráti jednými alebo druhými dverami. Reštriktívny výklad — ku ktorému sa prikláňam — namieta, že norma je z definície špecifikácia, „s ktorou súlad nie je povinný„: dobrovoľná špecifikácia sa na stavebné práce sama od seba „nevzťahuje“ a § 27 ods. 2 nemohol mlčky derogovať dobrovoľnosť podľa § 3 ods. 10 zákona č. 60/2018 Z. z. ani obísť závery Pl. ÚS 40/08. Zákonodarca navyše slová „technické normy“ zo starého § 43g vedome vypustil — a na § 27 ods. 2 nadväzuje správny delikt, kde je extenzívny výklad povinností neprípustný. Prakticky: kto chce, aby norma zaväzovala, musí ju aktivovať — predpisom, stanoviskom, zmluvou alebo projektom. Bez toho ostáva úradu nanajvýš kategória zaužívaných postupov, pri ktorej už nestačí citovať číslo normy, ale treba preukázať, že postup je skutočne všeobecne zaužívaný.
Poučná je česká paralela. Starý český stavebný zákon ukladal zhotoviteľovi dodržať „technické předpisy a technické normy“ rovnako výslovne ako náš § 43g (§ 160 ods. 2 zákona č. 183/2006 Sb.). Nový stavební zákon č. 283/2021 Sb. však zvolil iný model: záväzné sú len „určené technické normy ve stavebnictví“ — normy z taxatívneho zoznamu, ktoré určí normalizačný úrad, oznámia sa vo vestníku a vyhláška o požiadavkách na výstavbu ich v prílohe výslovne zezáväzňuje; požiadavky pritom možno splniť aj iným technickým riešením s rovnakou alebo vyššou úrovňou ochrany a štát k určeným normám zabezpečuje bezplatný prístup. Česká cesta tak potvrdzuje, že ak chce zákonodarca normám priznať záväznosť, robí to adresne a transparentne — nie vágnym slovným spojením. O to ťažšie je čítať slovenský § 27 ods. 2, ktorý slová „technické normy“ vypustil a nijaký obdobný mechanizmus nevytvoril, ako mlčky založenú plošnú záväznosť celej sústavy STN.
Osobitnou kategóriou zostávajú harmonizované európske normy (hEN) pre stavebné výrobky. Pri uvádzaní stavebných výrobkov na trh nejde o dobrovoľnosť vôbec: povinnosti vyplývajú priamo z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/3110 o harmonizovaných podmienkach uvádzania stavebných výrobkov na trh, ktoré postupne nahrádza nariadenie (EÚ) č. 305/2011.
Intertemporálna medzera: zmena predpisov a noriem počas výstavby
Pri porovnávaní starej a novej úpravy stojí za pozornosť jedno ustanovenie, ktoré do nového zákona prevzaté nebolo. Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. platilo v kolaudačnom konaní: „Ak v priebehu uskutočňovania stavby dôjde k zmene technických predpisov, podľa ktorých bola spracovaná projektová dokumentácia, prihliada na ne stavebný úrad len vtedy, pokiaľ sa ich ustanovenia vzťahujú aj na stavby projektované a uskutočňované pred ich účinnosťou.„
Bolo to jednoduché a rozumné intertemporálne pravidlo, ktoré chránilo stavebníka: stavba sa pri kolaudácii posudzovala podľa predpisov, podľa ktorých bola projektovaná, a nové predpisy sa uplatnili len vtedy, ak si to samy výslovne nárokovali.
NSZ obdobné pravidlo nemá. Kolaudačná úprava (§ 66) viaže posúdenie stavby na súlad s overeným projektom stavby a o zmene technických predpisov počas výstavby mlčí. Povinnosť stavbyvedúceho kontrolovať súlad prác s technickými predpismi neurčuje, ktoré znenie predpisu je rozhodné, a rovnako časovo neukotvená je aj skutková podstata správneho deliktu spočívajúceho v nezhotovovaní stavby podľa technických predpisov a technologických postupov.
Otvára sa tým otázka, ktorá pri viacročnej výstavbe nie je akademická: ak sa technický predpis alebo norma zmení medzi spracovaním projektovej dokumentácie a kolaudáciou, podľa ktorého znenia sa posudzuje projekt, stavba a jej prípadné vady?
Vypustenie § 81 ods. 2 SSZ pritom nemusí byť len na škodu. Nová úprava viaže kolaudáciu na súlad s overeným projektom stavby (§ 66 ods. 4), čím referenčný bod fixuje jasnejšie, než to robil SSZ: stavba sa dokončuje a posudzuje podľa predpisov a noriem, z ktorých vychádza overený projekt stavby, a nový predpis na ňu dopadne len vtedy, ak to sám výslovne ustanoví v prechodnom ustanovení. To zodpovedá ústavnému rozlišovaniu pravej a nepravej retroaktivity — a v konečnom dôsledku je to to isté pravidlo, ktoré § 81 ods. 2 kedysi kodifikoval.
Problém je, že toto pravidlo už nie je napísané — a NSZ obsahuje ustanovenie, ktoré pôsobí opačným smerom. Podľa § 21 ods. 7 NSZ dotknutý orgán nie je viazaný vlastným záväzným stanoviskom, ak došlo k zmene právneho predpisu, podľa ktorého ho vydal; a keďže dotknuté orgány vydávajú záväzné stanovisko aj ku kolaudácii (prostredníctvom doložky), môže sa stať, že orgán pri kolaudácii „prehodnotí“ svoje stanovisko podľa nového predpisu bez toho, aby nový predpis výslovne dopadal na rozostavané stavby. Obranou stavebníka je výklad konformný so zákazom retroaktivity a s ochranou práv nadobudnutých overením projektu — ale je to obrana argumentačná, nie textová.
Pre zmluvnú prax z toho plynie odporúčanie. Dobre napísaná zmluva o dielo určí, ktoré znenie právnych predpisov a technických noriem je rozhodné pre posúdenie súladu projektu a stavby, ako sa naloží so zmenou predpisov a noriem počas výstavby, kto nesie súvisiace náklady a či a ako sa taká zmena premietne do ceny a lehôt. Pri dlhých infraštruktúrnych projektoch je takéto dojednanie rovnako dôležité ako cenová a časová doložka.
Zmluvné dojednanie pritom samozrejme nezaväzuje stavebný úrad ani dotknuté orgány — či sa nová požiadavka na stavbu uplatní, je otázka verejného práva. Zmluva rozhoduje o tom, čo verejné právo nerieši: či je splnenie novej požiadavky vadou diela na náklady zhotoviteľa, alebo zmenou so vznikom nároku na úpravu ceny a lehôt — a pri verejných zákazkách je doložka o zmene predpisov zároveň vyhradenou zmenou podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní.
Zhrnutie
Dobrovoľnosť technických noriem je pravidlo s toľkými prielommi, že sa naň v stavebnej praxi nemožno spoliehať. Norma zaväzuje, ak na ňu odkazuje právny predpis vrátane regulatívov územného plánu, ak jej dodržanie uložilo rozhodnutie alebo záväzné stanovisko, ak sa stala súčasťou zmluvy alebo projektu, a napokon pôsobí aj bez akéhokoľvek odkazu – ako meradlo odbornej starostlivosti a obvyklých vlastností diela. NSZ na tom nič podstatné nezmenil. Čo však nová úprava stratila, je intertemporálne pravidlo pre zmenu predpisov počas výstavby – a práve tam by mali spozornieť všetci, ktorí dnes uzatvárajú zmluvy o s viacročnou realizáciou.
Tento článok má informatívny charakter a nie je právnym poradenstvom. Ak riešite konkrétny prípad, kontaktujte nás na peter@kotvan.sk.